Slovenská spoločnosť sa po 33 rokoch dostala do situácie, s ktorou nikto nie je spokojný. Paradoxne ani víťaz ostatných parlamentných volieb, ani povolebná koalícia, ani najdlhšie vládnuca strana, žiadna strana a občania vôbec nie. Je to dôvod na krátky návrat na začiatok 33-ročnej cesty, ktorá na začiatku dávala nádej občanom na slobodný život v dovtedy utláčanej krajine. Po 33 rokoch sa táto nádej občanov na slobodný život vo vlastnej krajine zmenila na istotu, že zvolení zástupcovia občanov zneužili im zverenú moc vo svoj prospech.
Našťastie pre politikov sa každé štyri roky konajú voľby. To umožňuje vždy tým, ktorým občania nedali dôveru ďalej riadiť krajinu, byť na konci volebného obdobia najchytrejšími a vysmievať sa tým, ktorí práve dovládli. Toto je politické perpetuum mobile a dlhodobý cirkus. Dôvodov na vysmievanie sa je vždy dosť, pretože každá vláda má svoju mantru odvodenú od DNA strany, ktorou vymýva mozgy svojich poslancov až tak, že zabudnú na svoje ústavné, alebo nižšími predpismi predpísané sľuby. A vymytý mozog robí chyby. V štáte, ktorý je podľa Rady rozpočtovej zodpovednosti osem rokov pred bankrotom, je viac tém na zaplakanie, ako na vysmievanie.
V zmysle starej pravdy „Národ, ktorý nepozná svoje dejiny, je odsúdený na to, aby si ich zopakoval“, veľmi prosíme občanov, ktorí čítať môžu a majú možnosť kontaktovať svojich občanov, aby:
V roku 1989 nastupujúca vláda zdedila štát s centralizovaným hospodárstvom, s temer nula percentnou nezamestnanosťou, v ktorom štátu patrili všetky výrobné prostriedky, celá infraštruktúra, vrátane environmentálnych záťaží. Obyvateľstvo malo kde bývať, mohlo štrngať kľúčmi od vlastných nehnuteľností na námestiach, bolí vyriešené základné životné potreby každého občana.
Odstránenie železnej opony umožnilo voľný pohyb osôb až po dnešný stav, voľný pohyb v schengenskom priestore. Občania napriek tomu neutekali za hranice. Prejavili svoju pracovitosť a chuť sa uplatniť vo vlastnej krajine, budovať svoj štát, vtedy ešte nerozdelený. Diplomacia západu zameraná na postupné odbúravanie embarga rozšírila ponuku o chýbajúcu techniku potrebnú v priemysle, ale aj v súkromnom sektore. Zásobovanie obyvateľstva vyhovujúcou štruktúrou tovaru v obchodoch prichádzalo automaticky s otvorením hraníc a rušením embarga.
Teda z pohľadu logicky rozmýšľajúceho podnikateľa – podnikateľ štát mal možnosť dať ľuďom prácu, za túto prácu im zaplatiť, cez banky, obchody, služby (čo mu všetko patrilo), dane a tieto peniaze zinkasovať späť a mať k dispozícii kapitál. Štát mal možnosť vzdelávať svojich občanov od útleho detského veku až po profesijné vzdelanie a profesijnú zručnosť. K tomu všetkému mal možnosť zhodnocovať svoj majetok odpredajom skupine obyvateľstva, ktorá bola schopná svojou tvorivosťou tento majetok zhodnocovať nad schopnosti štátu, čim sa Slovensko mohlo rozvíjať a štát mohol občanov, ktorí majetok patriaci štátu vytvárali, z predaja odmeniť. Stal sa opak vo všetkých troch parametroch:
Občania majú dnešný stav pred sebou a budeme radi, ak nám svoje pohľady sprostredkujete a pošlete na e-mail: program@slovenskipirati.sk
Prenesme sa myšlienkami do roku 1990 a predstavme si, že tu máme banky, elektrárne, fungujúce podniky s prezamestnanosťou a zbytočne veľkými zásobami, zbytočné podniky zahraničného obchodu, nedostatočne rozvinutú a zásobenú obchodnú sieť, nedostatočne rozvinuté služby, komunikácie a nerozpadajúce sa mosty vo vlastníctve štátu a úžasne pracovitých a chytrých ľudí naučených z predchádzajúceho nedostatku improvizovať. Vráťme sa do reality roku 2023, ktorá vznikla konaním politických reprezentácií, ktorých vlády:
Všimnime si časté striedanie vlád od decembra 1989 do marca 1994. Do normálneho štvorročného cyklu (s výnimkou 3 mesiacov) sa zmestili štyri vlády (Čič, 2x Mečiar, Čarnogurský). Táto skutočnosť, okrem spornej erudície vlád, sa prejavila na hospodárení krajiny. Štátne podniky zvyknuté na to, že štát im päťročnými plánmi zadával výrobnú náplň, zostali bez zákazkovej náplne. Výmena vedení – odvolanie komunistov, mnohých schopných a charakterných s kolektívnou vinou vo forme straníckej legitimácie – tiež nezvýšila akčnú schopnosť podnikov na trhu, najmä tam nie, kde ich nahradili menej schopní chamtivci. Toto viedlo k prvému prejedaniu štátneho majetku. Štát dovolil štátnym podnikom predaj hnuteľného majetku a prenájom nehnuteľností s tým, že peniaze ponechal podnikom. Tie z nich uhrádzali mzdy. Teda z majetku všetkých žila úzka skupina ľudí. Tým bola odstránená prvá vlna nespokojnosti obyvateľstva, ale demoralizovala sa pracovná sila a bolo akceptované vykorisťovanie jednej skupiny občanov druhou. Zamestnanci štátnych podnikov dostávali bezprácne mzdy z prenájmu a predaja majetku, ktorý im nepatril, patril všetkým a zamestnanci podnikov, väčšinou vznikajúceho súkromného sektora platili za majetok, ku ktorému mali rovnaký vlastnícky vzťah ako zamestnanci predávajúceho podniku. Iba „štát“, ktorému majetok patril (cez neho všetkým občanom), svojím politickým vedením potvrdzoval, že je najhorší vlastník. V akej hodnote sa takto prejedol majetok všetkých občanov asi nikto nevyčíslil. Zverejňovanie uvedených skutočností nie je v záujme politických strán.
V programovom vyhlásení k voľbám v roku 1992 žiadna politická strana neuvádzala rozdelenie spoločného štátu, najmä nie amatérskym, pre občanov Slovenskej republiky z majetkového, právneho, podnikateľského a medzinárodného hľadiska nevýhodným a ponižujúcim spôsobom. V zmysle oficiálnej politiky mal každý občan ČSSR nárok na jemu odpovedajúci podiel na majetku štátu, ktorý bol výsledkom práce niekoľkých generácií Čechov a Slovákov. Obidva národy boli desaťročia v zahraničí reprezentované spoločne štátnymi symbolmi. Podnikatelia mali k dispozícii 15 miliónový trh. ČSNB obhospodarovala zlatý fond republiky, devízové rezervy… Rýchlym a amatérskym rozdelením ČSFR bola SR znevýhodnená (zlato, zahraničné zastupiteľstvá, symboly: vlajka, ČSA, ČSD, ČSAD „žili“ naďalej v CZ), strata 10 miliónového trhu pre slovenských výrobcov.
Hlavným cieľom bolo získanie nezávislosti v delení majetku na Slovensku. Privatizácia bola a je sprevádzaná podozreniami z podhodnotenia majetku, korupcie, porušovania Ústavy SR a zákona, politického vplyvu, nevýhodných zmlúv a nejasnej budúcnosti spoločnosti na území Slovenska. Ako kontrast k uvedenému konaniu vlád, ktoré privatizovali a predávali majetok štátu pod heslom: „Štát je najhorší vlastník!“ jedna kacírska otázka: Prečo nepredáva majetok cirkev, ktorá nemá tak rozsiahly aparát na ochranu svojho majetku ako štát? Prečo nie je najhorším vlastníkom?
Za 33 rokov sme tu nemali vlády, ktoré by sa boli chceli, alebo mohli udržať pri moci s proobčianskou politikou. Zvíťazila partokracia, túžba po moci, hrabivosť a chamtivosť, ktoré ovládli spoločnosť. Objavili sa vyplakávania nad niektorými kauzami, niekde bola prevzatá „politická zodpovednosť“, ale financie zostali v nepovolaných, politickými stranami chránených rukách. Ako skončil predaj emisií?
Či si to uvedomujeme, alebo nie, prostredie, v ktorom vyrastáme nás nielen vychováva, formuje, ale aj deformuje, vytvára kultúru národa. Slovensko nikdy nemalo vlastný štát. Po stáročia bol vytváraný zlozvyk „držať hubu a krok,“ o ktorý sa opieral režim pred rokom 1989 a aj po ňom. Návyky získané v útlaku a v nedemokratických režimoch prenášame aj na nastupujúce generácie. Volili sme si „kohútov“, ktorí potrebovali vlastné smetisko. Kým Klaus s Mečiarom si mohli deliť republiku za podmienok, ktoré možno označiť „boli sme z federácie vykopnutý otčimom slovenskej štátnosti (Klausom) za nedôstojných podmienok“(1), ktoré občanov Slovenska značne poškodili, Fico s Mečiarom si mohli deliť už len oligarchov v pozadí politických strán (Fico:„…formulka HZDS mínus Mečiar je pre mňa svätá“(2)), Dzurinda so Sulíkom už len vplyv na moci. Sulík svojím terajším konaním zreteľne odkazuje, že si to nerád zopakoval s Matovičom a Hegerom a je tu jediný kompetentný na vládnutie. Jeho hlas, ktorým „mení hru“, narúša HLAS orientovaný iným SMEROM. SaS mení rétoriku, mení hru. Predseda strany nedávno jasne povedal, že chce byť predsedom vlády. S týmto cieľom rozložil vlastnú stranu, koaličnú stranu (Za ľudí) a povalil už tri vlády. Strana sa po založení delením „očistila“, zostali v nej iba ľudia, za ktorých predseda „môže dať ruku do ohňa“, teda tí, ktorí predsedovi neprotirečia. Podľa SaS vznikla tak jediná „demokratická, hodnotová strana“ oprávnená vyhrať voľby a zostaviť vládu. Niet pochýb o tom, že tento osobný záujem a tvrdohlavosť draho zaplatila spoločnosť škodami, ktoré napáchali dve vlády SMER-SD po ústretovej likvidácii vlády Ivety Radičovej. SaS neponúka zmenu systému vládnutia, je menším zlom.
Zdroje na delenie sa míňali. Majetok v dôsledku zanedbávania údržby chátra, občianska nespokojnosť narastá. Chápavým občanom, ochotným zhodnocovať fakty, je treba objasniť zlé založenie štátu, jeho dôsledky a reálnu cestu ďalšieho, trpkého vývoja. To je úloha nového vedenia štátu. Túto úlohu nesplní žiadna politická reprezentácia, ktorá na doterajšom vývoji participovala. Táto „mocenská garda“ budovala a buduje svoju moc na rozoštvávaní občanov a hrdinstve hasiča – podpaľača, ktorý je vždy o krok vpred pred ostatnými, pretože vie, čo podpálil a čo bude treba hasiť. Vlády v 90. rokoch minulého storočia obyvateľom predostreli účelové tvrdenia na úrovni axióm, o ktorých sa nediskutuje, prijímajú sa:
K tejto teórii je možné doplniť iba to, že štát je taký, akých má vlastníkov a riadiacich pracovníkov. Vlastníkmi sú občania a riadiacimi pracovníkmi sú nimi zvolení zástupcovia občanov a týmito zástupcami menovaní manažéri. Pripustili sme, aby sa „štát“ stal imaginárnym pojmom a centralizovaným riadením bol príliš ďaleko od občana. Potrebujeme si zafixovať, že štát sme my, občania Slovenskej republiky žijúci v jej ohraničenom priestore, alebo svojím občianstvom k tomuto priestoru patriaci. Štát je teda treba prezentovať ako občiansku spoločnosť a nie ako dojnú kravu s nekonečne veľkým vemenom.
Pod pláštikom uvedených teórií vlády spustili demontáž štátneho vlastníctva a rozobrali štátny majetok, ktorý tu generácie pred nimi od druhej svetovej vojny i pred ňou vybudovali. Kým komunisti okrádali občanov (znárodnením, menovou reformou), kolektivizovali a vytvárali majetok štátu, „demokratickí vládcovia“:
Aby nikto z uvedených nominantov a reprezentantov moci nemohol tvrdiť, že neinformovaní občania hodnotia obdobie, ktoré sa iba navonok javilo ako rozkrádanie majetku štátu a obohacovanie „našich ľudí,“ nechajme o konaní politikov v tomto období hovoriť tých, ktorí sa tohto procesu zúčastnili:
Fedor Flašík: „Dospel som k názoru, že títo chlapi už nemajú čo robiť v politike. Sú to neprofesionálni, absolútni politickí analfabeti. Všetci, vrátane HZDS, ktorí sa tu desať rokov snažia s týmto národom experimentovať, robiť sprostosti, každý si napchá vrecká a tvári sa ako najmúdrejší, najspravodlivejší, najčestnejší a je to blbosť. Nevedia to, sú to amatéri a to, čo po revolúcii bolo neschopné, išlo do politiky, lebo každý schopný išiel podnikať. Každý neschopný somár išiel robiť politiku a teraz to myslím úprimne a v dobrom.“(3)
Fedor Flašík na tomto svojom úprimnom názore postavil aj svoj podnikateľský plán – vedel s kým obchoduje a čo si môže dovoliť: „Opýtajte sa debilov z IRB. Nie toho, kto vyhral súd. Prepáčte, som podráždený.“ (4) komentoval podnikateľ a bývalý šéf volebnej kampane SMER-SD súdny spor, v ktorom vyhral 104 mil. SKK, ktoré zaplatili občania. Ťažko oponovať toto vyjadrenie, pretože v systéme, v ktorom „zákazník je náš pán“ by žiadny rozumný majiteľ spoločnosti nedal zákazku reklamnej firme a zároveň uzatvoril zmluvu o exkluzivite s 50 mil. SKK pokutou. To urobí iba podnikateľ, ktorý vie, že uzatvára podvodnú zmluvu na cudzí účet – v tomto prípade na účet občanov (ktorí to namiesto IRB zaplatili) a na výsledku sa bude môcť asi aj podieľať (prečo by inak tak do neba volajúcu hlúposť podpisoval?). Je to koreň korupcie! Niekto v mene štátu (FNM, štátneho podniku) podpisoval, niekto na základe podpisov bohatol. Núka sa vysloviť podozrenie, že tomu kto bohatol celé bohatstvo nezostalo a tomu, kto podpisoval majetkové portfólio narástlo spôsobom, o ktorom boli a sú vyslovované pochybnosti. Na ne sa ich určené orgány štátu nikdy nespýtali. Keďže uvedený proces je v zmysle Ústavy SR nepremlčateľný, majú občania nárok na vyšetrenie protiústavného konania a odškodnenie.
Aj tvrdenie „každý si napchá vrecká“ myslel vážne, pretože spolu so zakladajúcimi členmi SMER-SD pri tom napchávaní vreciek bol a na seba nezabudol, aj sám si ich napchal. Následne, spolu s ostanými zbohatlíkmi z obdobia vlád HZDS založil stranu SMER-SD. Je známe, že:
Uvedené skutočností doplnené faktom, že SMER vytvoril vládu s HZDS viedli k horeuvedenému deleniu času vládnutia v SR k 31.8.2023: 3,31% vlády Jozefa Moravčíka a Ľudovíta Ódora (274 + 107 dní), 10% vlády OĽANO (1.152 dní) , 29,87 % vlády SDKÚ (3.442 dní) a 56,83% vlády SMERU s HZDS (6.548 dní), a tým aj k deleniu zodpovednosti za dnešný ekonomický stav štátu, ktorí môžu zmeniť a zachrániť pred hroziacim bankrotom len občania, žiadna politická strana.
Dôsledky divokej privatizácie sa najrýchlejšie prejavili v strate zamestnaneckých príležitostí občanov Slovenska. Vytvorená „slovenská kapitálová vrstva“ sa starala iba o majetky, o svoje vrecká, nie o zamestnancov (česť vzácnym výnimkám). Keď vlády zabezpečili kategóriu „našich ľudí“ na niekoľko generácií dopredu, tak po troch desaťročiach existencie nimi ožobráčeného štátu vykrikujú, že sa štát nestará o chudobných a chorých. Uznanie expremiéra Fica: „Nikdy som netajil názor, že naši seniori sú generáciou, ktorá najviac doplatila na zásadné transformačné zmeny ekonomiky. Po celé roky svojho produktívneho veku pre štát vytvárali hodnoty a je našou morálnou povinnosťou sa o nich postarať.“(12) Morálnu povinnosť naplnil tým, že celý život slúži oligarchom, ktorí dôchodcov okradli o výsledky práce ich produktívneho veku a starodôchodcov (odchod do dôchodku pred r. 2004) ešte aj o zásluhy na príspevkoch do zdravotnej poisťovne počas ich produktívneho veku. Populisti vedia, že občan zaťažený starosťami o prežitie je ľahkou obeťou verbálne prezentovanej starostlivosti o „najzraniteľnejšie skupiny.“ Táto verbálna prezentácia, bez vecného obsahu, nachádza účinnú odozvu aj u okradnutých dôchodcov.
Divokou privatizáciou zničené pracovné miesta si vynútili nutnosť riešiť nezamestnanosť, hasiť vznikajúcu nespokojnosť obyvateľstva pri zachovaní získaných majetkových výhod jednotlivcov. Toto je spoločný menovateľ konania všetkých vlád a politických strán. Občania si v zlomkoch tridsaťročných dejín Slovenskej republiky nad týmto menovateľom potrebujú meniť iba čitateľov. Žiadna vláda nesiahla na bezdôvodné obohatenie jednotlivcov na úkor ostatných občanov, napriek platnosti Ústavy SR:
Hasiči – podpaľači, vedení cieľom zachovania majetkových výhod jednotlivcov, riešili aj zamestnanosť obyvateľstva na úkor týchto obyvateľov. Vydali občanov Slovenska zahraničným investorom, vytvorili a vytvárajú podmienky pre ich pôsobenie na území Slovenska z peňazí daňových poplatníkov. Teda vytvorenie zamestnaneckých miest si zaplatia občania Slovenska:
Je zrejmé, že zahraniční investori vyvážajú výsledky práce našich občanov za hranice. Peter Pellegrini na margo VSŽ: „Tá fabrika vyprodukovala za posledné roky viac ako miliardu zisku a kompletne tento zisk odviedla akcionárom do Spojených štátov. Veľmi málo investovala. Tá fabrika im slúžila ako dojná krava.“(13) Neprízvukuje už, že VSŽ bola napred „dojnou kravou“ ministra HZDS a jeho klanu, strany koaličného partnera strany SMER-SD, pred vstupom Američanov.(14) Zamlčuje to nie preto, že by to nevedel, alebo si to nepamätal, ale preto, že je to tá časť mantry HLAS-SD, ktorá sa nevyslovuje. Je lepšie niečo zvaliť na Američanov ako na kumpánov, s ktorými 20 rokov ťaháte za jeden povraz.
Táto cesta vývoja Slovenska k „dojnej krave“ bola privatizáciou bez záväzkov k zamestnancom predprogramovaná. Pripomeňme ako vzniknutý stav komentovali najvyšší ústavní činitelia:
Ivan Gašparovič: „Na druhej strane si myslím, že Slovensko niekedy, žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, že na Slovensku predsa len tá pracovná sila je ešte stále lacnejšia a teraz, chvalabohu, že je lacnejšia.“ (15)
Róbert Fico: „Najmä ľudia pracujúci za minimálne mzdy môžu za hospodársky rast Slovenska.“ (16)
Vlády Slovenskej republiky zabezpečili týmto pracujúcim „odmenu“ za tento hospodársky rast. Opäť Róbert Fico (v roku 2012 v odpovedi na otázku, čo považuje za najväčšiu prednosť Slovenska v porovnaní s ostatnými krajinami EÚ): „Miernu povahu ľudí, ktorí žijú na Slovensku, z hľadiska sociálnej výdrže,“… „za to si môžu politici blahoželať. Mne nechceli veriť kolegovia premiéri a premiérky, keď som chodil na Európsku radu, že na Slovensku je bežný dôchodok 280 €. Nechceli mi veriť, že vo firme človek zarába 450 €. Povedali mi, že to je nemožné z takého niečoho vyžiť. Práve schopnosť ľudí žiť z nízkych príjmov, postarať sa o svoje rodiny aj za cenu, že títo ľudia robia často v dvoch, troch zamestnaniach, to je prednosť Slovenska.“ „Slováci sú životaschopnejší národ než napríklad Francúzi alebo Španieli, máme pred týmito krajinami náskok.“ „Keby takáto situácia padla Španielom, že majú žiť z 300 alebo 400 €, tak asi zapália krajinu, ale naši ľudia žijú a idú ďalej. Toto je naša prednosť. A preto aj keď prídu ťažké časy, tak podstatne jednoduchšie ťažké časy prežijú krajiny, ako je Slovensko.“ (17)
Pripomeňme, že uvedenú skúsenosť má expremiér z rokov 2006 –2010 („keď som chodil na Európsku radu“). Teda extrémna chudoba bola tu už počas jeho prvej vlády. Svojimi dvomi vládami v dobrých časoch nič neurobil. Ťažké časy (pandémia, energetická kríza, vojna u susedov) prišli a expremiér v opozícii obdiv k miernej povahe občanov Slovenska stratil. Štvaním na námestiach a v médiách chcel obyvateľov Slovenska zmeniť na Španielov, ktorí by asi zapálili krajinu. Majster populizmu dokazuje, že sa každým dňom zdokonaľuje a na každej životnej situácii občanov parazituje! Keď je vo vláde chce byť v jadre Európy, keď je v opozícii EÚ robí všetko zle.
K automobilovému priemyslu na Slovensku je ešte nutné pripomenúť, že je len „hosťujúcim“ priemyslom (materské firmy sídlia v iných štátoch), ktorý má v sebe náboj rizika krachu Detroitu: Na počte obyvateľstva EÚ sa Slovensko podieľa 1%. V EÚ automobilový priemysel zamestnáva 8,5% zamestnancov v priemysle. Na Slovensku vytvára 275-tisíc pracovných miest, teda podiel 15,4% zamestnancov v priemysle, najviac v EÚ.
Je slovenským štandardom, že dlhodobí hrobári budúcnosti Slovenska a okrádači občanov farizejsky nariekajú nad dôsledkami svojho vládnutia a zneužívajú skutočnosť, že občania majú iné starosti ako analyzovať príčiny vzniknutého stavu. Starými trikmi „Zlodej kričí chyťte zlodeja!“ a „Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“ prenášajú zodpovednosť za svoje činy na iných. Toto konanie okomentoval Jean-Claude Juncker ,,My všetci vieme, čo robiť. My len nevieme ako to urobiť, aby sme boli potom znovu zvolení.“ ,,Keď ide do tuhého, musíte klamať.“(18)Pred voľbami ide každej strane „do tuhého,“ tak klamú.
Občania Československa považovali za úspech, že do dvoch týždňov od 17. novembra bol zrušený článok 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany v štáte a spoločnosti, bol zmenený článok 6 o Národnom fronte, v ktorom boli podľa Ústavy združené povolené politické strany a spoločenské organizácie a článok 16, podľa ktorého kultúrna politika, vzdelávanie a výchova boli vedené v duchu vedeckého komunizmu a marxizmu-leninizmu. Akosi ušlo našej pozornosti, že túto úlohu prevzala namiesto komunistov neústavná koaličná rada, ktorá ju plní dodnes. Občania pripustili obmedzenie svojich občianskych práv a v obmedzených podmienkach si z obmedzenej ponuky zvolili ne/obmedzených zástupcov, ktorí vlastným obohacovaním sa doviedli krajinu k bankrotu. Niektorí kvalitní (spomeňme ministra kultúry SR Ladislava Chudíka), pracovali v podmienkach obmedzených politickými stranami (ktoré ovládli sily s obmedzenými záujmami a neobmedzenou chuťou bohatnúť na úkor majetku občanov) len krátko, kým spoznali svoj omyl. Tieto sily ovládli politické strany a cez ne orgány demokratického štátu. Ich chtíč dostal prednosť pred záujmami občanov. Za uvedených obmedzujúcich podmienok občania po r. 1989 dali hlasy politickým stranám, ktoré následne kreovali vlády uvedené v bode 2.
Keďže cca 4,6 milióna obyvateľov s trvalým pobytom na Slovensku (takmer 84 percent obyvateľov Slovenska) sa hlási k slovenskej národnosti, musí byť na prvom mieste uvedená Slovenská národná strana, ktorá sa hrdo hlási k odkazu historickej Slovenskej národnej strany pôsobiacej v rokoch 1871 – 1938. Napriek historickým koreňom, uvedenému zázemiu v počte obyvateľov so slovenskou národnosťou, skutočnosti, že SNS:
To len dokazuje, že jej politika je pre národ neprijateľná, nákladná a nepotrebná.(19)
Aj tu je treba uviesť zázemie: cca 3,04 milióna obyvateľov (55,8 percenta obyvateľov) v ostatnom sčítaní obyvateľov uviedlo rímskokatolícke náboženské vyznanie. Politika strany nezískava podporu tohto občianskeho zázemia. Strana, ktorá raz pre zmluvu s Vatikánom rozbije koalíciu,(20)potom kooptuje za predsedu občianskeho aktivistu, ktorý občanom sprostredkováva posolstvá hnojom, (21) a teraz sa dištancuje od svojho prvého predsedu – rusofila dokazuje, že si nezaslúži dôveru občanov. (22)
K národnostným menšinám sa hlási cca 600 tis. občanov. Významnou časťou je cca 422 tisícová komunita občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti. To predstavuje cca 14 % voličov zúčastnených na ostatných voľbách do NR SR. Táto komunita tiež nemá politickú reprezentáciu, ktorá by v NR SR zastupovala jej záujmy. Nezhody sú aj v príprave tohtoročných volieb. Aj tejto komunite škodí, že na malom smetisku hrabe veľa kohútov.
Róbert Fico 4. 1. 2009 v relácii TA3 V politike povedal :„Nepovažujem za správne, aby človek, ktorý má k dispozícii vládnu moc, či už štyri roky, alebo osem rokov, potom sa vrátil do parlamentu a vykrikoval z lavice, ako dnes vykrikuje pán Dzurinda alebo pán Mikloš. Je to smiešne. Podľa môjho názoru to nie je dobré. Človek by mal po tom, ako skončí vládnutie a ľudia mu nedajú druhýkrát dôveru, povedať ďakujem pekne a mal by odísť z politiky. To je môj recept,“ K tomu ešte dodal: „Nikdy si ja nesadnem do parlamentu ako opozičný poslanec.“ Tento „recept“ už v júli 2010 nepoužil ani majster kuchár, keď za vlády Ivety Radičovej zahrieval v NR SR opozičnú stoličku. Zahrieval ju aj teraz. Dňa 6. apríla 2009 Fico ubezpečoval, že do roku 2014 skončí v politike. „Ubezpečujem vás, že v roku 2014 ja už v politike nebudem,“ povedal v odpovedi na otázku, či bude kandidovať v prezidentských voľbách. Róbert Fico za svoju pozíciu v spoločnosti ďakuje svojej schopnosti klamať občanov a dvom dláždičom k moci: Mikulášovi Dzurindovi a Richardovi Sulíkovi.
Mikuláš Dzurinda svojím egom bol a zostal rozbíjačom pravice. Založením SDKÚ rozbil SDK, pasivitou v podpore Ivety Radičovej ako premiérky a ako kandidátky na prezidentský úrad, pasivitou v podpore Eduarda Kukana v kandidatúre na prezidentský úrad, nesprávnou privatizáciou bánk a priemyslu prispel k posilneniu pospájanej ľavice a prakticky k výmazu ním založenej strany z politickej mapy Slovenska, ktorú aj sám opustil. Zrušením Úradu pre štátnu službu tesne pre voľbami, ktoré prehral, prevzal na seba zodpovednosť za dnes už 17 rokov trvajúce obsadzovanie pozícií v štáte „našimi ľuďmi“, korupciu a ostatné neduhy spáchané „našimi ľuďmi“ vrátane vrážd vzniknutých z pocitu všemohúcnosti a beztrestnosti. Ak neodstúpi z volieb, tak aj v tomto roku odčerpá niekoľko tisíc hlasov pravicových voličov. Jeho sebavedomie pochádza iba z nedostatku sebareflexie.
Richard Sulík, svojou neutíchajúcou chtivosťou byť premiérom rozbil tri vlády k radosti Róberta Fica a neodhadol moc informácii Róberta Fica, ktorými dokázal v r. 2016 zlúčiť vodu s ohňom a vzniknutou parou nahnať svoju prepychovú loď pod Most-Hid obsadený tankami na Budapešť. Snahám Richarda Sulíka o zostavenie vlády sa Róbert Fico iba vysmieval. Zostáva len dúfať, že ho chtivosť byť premiérom po týchto voľbách natrvalo prejde. Niet pochýb o tom, že by Róbert Fico použil rovnakú metódu na zostavenie vlády aj v tomto roku. V prípade Pellegriniho bude mať len jediný problém – nájsť kompromitujúce skutočnosti, ktoré uškodia iba Pellegrinimu a nie zároveň aj strane SMER-SD. Ak také nájde, nie je treba si klásť otázku, na ktorú stranu sa HLAS-SD pridá. Spomeňme mladú smeráčku, ktorá jediným videom dokázala „odpáliť“ experta HLAS-SD pre zahraničnú politiku. (23)
K horeuvedeným aktérom zúčastneným na rozkrádaní majetku štátu je treba pridať vlády OĽANO, ktoré svojím babráckym konaním prispeli k roztáčaniu inflačnej špirály a podľa zverejneného programu chcú v tom pokračovať aj po voľbách, a to nielen zámerom, ale aj vydieraním (nepôjdeme do vlády, ktorá nedá 500…). Ako dobrí občania by sme mali odolať pokušeniu za 500,- eur predať svoju budúcnosť hazardérom a novým výpalníkom.
Bolesť občanov z krívd napáchaných počas 33 ročnej existencie „slovenskej demokracie“ nevtesnáme do pár viet. Musíme si ju však pripomínať aspoň v rozsahu, ktorý nám zabráni zvoliť si opäť tých istých mocipánov, ktorí sa tu tri dekády priživovali na beztrestnom privlastňovaní majetku štátu – majetku všetkých občanov – alebo tejto hrabivosti slúžili, privlastňovaním moci občanov a paralyzovaním funkcií demokratických inštitúcií ožobračovali občanov – a dnes nariekajú nad chudobou občanov Slovenska, dôchodcom a rodinám ponúkajú svoju záchrannú, bezprávím naplnenú náruč.
Chceme požiadať občanov o pokojnú reakciu. Snažíme sa objasniť zlé založenie republiky, jej dôsledky a nutnosť odobratia moci rozhádaným politickým stranám. Sme proti rozoštvávaniu občanov s cieľom podpáliť krajinu. Vyzývame k rozlišovaniu a k boju o moc pokojnou cestou – účasťou vo voľbách a voľbou moci občanov a nie moci politických strán.
My, Piráti, sa nestaviame do pozície vševediaceho a všemocného záchrancu, ktorý v prípade zvolenia všetko vyrieši. My sľubujeme iba jedno: v prípade, že si občania vyberú uplatnenie svojej moci v súlade s nami predloženými nástrojmi a zvolia Pirátov s dostatočnou podporou do NR SR, zariadime zmenu Ústavy SR a prijatie zákonov, ktoré udržia moc občanov natrvalo – aj nad mocou NR SR. Túto moc by si mohli odobrať iba občania v referende, žiadna politická strana. Veríme, že v republike žije spústa osobností pripravených a schopných vykonávať verejné funkcie lepšie, než tomu bolo doteraz. Preto budeme presadzovať, aby všetky dôležité funkcie v štáte boli obsadzované výberovým konaním, vrátane premiéra, ministrov a ďalších verejných činiteľov. Veríme, že občania už nikdy nepodľahnú demagógii a nikdy nestratia dôveru vo vlastnú silu!
Zuzana Šubová,
Pirátska strana – Slovensko
